básnička ako ranná rozcvička

http://luborobul.blog.cz/

Bol raz jeden šuhaj

preplávať chcel Dunaj

sotva nohy omočil 

do gatí sa pomčil

Vo vode potom zbadal oblú riť

musel si hneď vyhoniť

mladíkova hlúpa chyba

zabudol že je len človek a nie ryba

(Minutka gramatiky.) 

nad hladinou víril výr

len čo nemravného plavca zočil

na vtáka mu skočil a zdola vodník zaútočil

s vtákom v zobáku letel výr a pod hladinu chlapca stiahol vír

Morál a epilóg:

Kto”zweig”* znak pláve má zostať radšej váľať sa v tráve.

*Zweig znak bol špeciálny druh plávania na znak, na chrbte, kedy za účelom exhibície plavec prehnane vystieral, vystrkoval panevnú časť plavkami nezaodetého tela

Zradná jama

Kto druhému jamu kope...

...tomu tam aj niečo spadne!

Stará ľudová múdrosť z kopancov a kopaníc.

Zrod p. Sykora

Zistili sme to včera.

Hniezdo, česky “hnízdo”, napríklad “čapí”. Čapí, čapí hnízdo, to znie aj slovensky dobre…hlavne ak to niekto s úsmevom rýchlo za sebou recituje! Čapí, čapí, čapí!

Toto hniezdo mám teraz doma, je plné hladných vtáčikov, hoci všade by boli koronavírusy....

Včera bol deň plný nebývalých zážitkov Tak sedíme na zahrade v žiariacom hrejivom slnku pekne v chládku. Stromy sa za tie roky rozrástli do džungle, do raja pre vtákov z celého okolia. Už predvčerom sa mi zdalo, že pri vstupe do domu počujem jemné pípanie, vzdialený tajomný morzeov aparát, priamo vľavo nad hlavou. Nie, ešte nepočujem hlasy, ani vnútorný hlas mi nič nehovorí, to je len ten reálny domček na našom dome, ktorý tam od nepamäti visí a ktorý, hoci nevyčistený za tie roky prenajímame zdarma vtákom, ktorý prejavia záujem. Kedysi tam zvykli pravideľne sa vracať škorci. Tohto roku som vídaval každé ráno usilovného staviteľa z rodu sýkoriek. Znášal material, vkĺzol okrúhlymi dverami do domčeku, bleskovo vyletel aby sa onedlho vrátil s novým materiálom. Čím dlhšie som ho pozoroval, tým jemnejší bol ten materiál, skutočná hodvábna výstelka, divil som sa, kam na to chodí.

So štvorcom času znášal už len vegetariánske i mäsové výrobky, ešte neskôr sa mi zdalo. panička sa pridala k zásobovej akcii. My ľudia, chvastaví, koruna ľudstva na zemi a vesmíre, nevieme na rozdiel od pána staviteľa sýkorku rozoznať, kto z nich - rovnako sfarbených - je  samec a kto je samička. Oni to vedia, vraj majú o jednu tyčinku v oku viac než my a vidia to celkom zreteľne. Nepotrebujú primárne sexuálne elementy ako klenuté prsia, okrúhly zadok, vyduté vajcia - vajcia nosia decentne v bruchu!  - , dlhé vlasy, široké ramená, tlsté brucho, tlstú peňaženku a podobná znaky potencie, ani sekundárne, ako napríklad pysky, aj bez botonu. Korektor mi navrhol opravu, namiesto botonu mi núkal betón. Tak ani hromadu betónu na svoju vilu nepotrebujú tie sýkorky. Stačil im ten prehnitý drevený domček, búdka, na našom prehnitom domčeku, chalúpke.

Včera teda morzeovka zosilnela natoľko, že som mal vážne obavy, ako ten prípadný dorast vylezie, ich dom je relatívne vysoko, ja potrebujem rebrík, ja ale nemám krídla. Aj nálety sýkoriek zosilneli a prelietavali - neviem, či zámerne - nezvykle nízko. Pochopil som neskôr, že sa vyhýbali radarom početných mačiek a kocúrov, ktorí okupujú našu zdivočelú záhradu. Bolo to nevyhnutné, ako sa o malý okamih ukázalo.

“Pozri sa, čo to je?!?” vykríkla medzi dvoma šlukmi kávy manželka, “to mi tu liezlo pri nohe!” Pozerám a vidím čudo. Vidím zeleno-žlto-čierne zafarbenú tenisovú, nie, skôr nafúknutú pingpongovú loptičku, ako sa rozvážne valí z podstola smer osamelé kreslo. Tá neskutočná vec si to šinie s vedomím dôležitosti, celou tvárou vyžarujúc sebavedomie, spokojnosť, radosť. Pri pokuse vyškriabať sa na prvú priečku zahradního rebríka sa potkne ako človek, nenechá sa vyviesť z konceptu, vzápätí je na vrchole balvanu, imitácie Matterhornu, ktorá od nepamäti zdobí temný roh posedenia za hollywoodskou hojdačkou. Víťazne sa naparuje, odhaduje trasu severným smerom do nepriehľadných húštin plotu. “Hurá, ono to zvládlo tie dva metre, už to vie lietať!”

Odľahlo mi, možno ten človiečik prežije. Musel som sa celý deň smiať, keď som si spomenul na toho drobčeka, keď som ho neskôr znovu zbadal motať sa, v korunách rozbujnelej magnólie a rokmi vysokého japonského javora spúšťal po vetvách ako to robia všetky deti, teda asi aj vtáčie, po zábradlí schodísk. Unavený týmto telocvikom zastal, otvoril zobák a pozorný rodič podletel radar a čerstvý červík padol do zobáčika, zaslúžený doping.

Otvorím hubu a čakám, kedy budú tie známe “pečené holuby padať do huby”, ale na rozdiel od tej sýkorky sa nič nedeje...musí vstať a sám ísť!

Staviteľ Sýkora

Hniezdo, česky “hnízdo”, napríklad “čapí”. Čapí, čapí hnízdo, to znie aj slovensky dobre…hlavne ak to niekto s úsmevom rýchlo za sebou recituje! Čapí, čapí, čapí!

Toto hniezdo mám teraz doma, je plné hladných vtáčikov, hoci všade by boli koronavírusy....

Včera bol deň plný nebývalých zážitkov Tak sedíme na zahrade v žiariacom hrejivom slnku pekne v chládku. Stromy sa za tie roky rozrástli do džungle, do raja pre vtákov z celého okolia. Už predvčerom sa mi zdalo, že pri vstupe do domu počujem jemné pípanie, vzdialený tajomný morzeov aparát, priamo vľavo nad hlavou. Nie, ešte nepočujem hlasy, ani vnútorný hlas mi nič nehovorí, to je len ten reálny domček na našom dome, ktorý tam od nepamäti visí a ktorý, hoci nevyčistený za tie roky prenajímame zdarma vtákom, ktorý prejavia záujem. Kedysi tam zvykli pravideľne sa vracať škorci. Tohto roku som vídaval každé ráno usilovného staviteľa z rodu sýkoriek. Znášal material, vkĺzol okrúhlymi dverami do domčeku, bleskovo vyletel aby sa onedlho vrátil s novým materiálom. Čím dlhšie som ho pozoroval, tým jemnejší bol ten materiál, skutočná hodvábna výstelka, divil som sa, kam na to chodí.

So štvorcom času znášal už len vegetariánske i mäsové výrobky, ešte neskôr sa mi zdalo. panička sa pridala k zásobovej akcii. My ľudia, chvastaví, koruna ľudstva na zemi a vesmíre, nevieme na rozdiel od pána staviteľa sýkorku rozoznať, kto z nich - rovnako sfarbených - je  samec a kto je samička. Oni to vedia, vraj majú o jednu tyčinku v oku viac než my a vidia to celkom zreteľne. Nepotrebujú primárne sexuálne elementy ako klenuté prsia, okrúhly zadok, vyduté vajcia - vajcia nosia decentne v bruchu!  - , dlhé vlasy, široké ramená, tlsté brucho, tlstú peňaženku a podobná znaky potencie, ani sekundárne, ako napríklad pysky, aj bez botonu. Korektor mi navrhol opravu, namiesto botonu mi núkal betón. Tak ani hromadu betónu na svoju vilu nepotrebujú tie sýkorky. Stačil im ten prehnitý drevený domček, búdka, na našom prehnitom domčeku, chalúpke.

Včera teda morzeovka zosilnela natoľko, že som mal vážne obavy, ako ten prípadný dorast vylezie, ich dom je relatívne vysoko, ja potrebujem rebrík, ja ale nemám krídla. Aj nálety sýkoriek zosilneli a prelietavali - neviem, či zámerne - nezvykle nízko. Pochopil som neskôr, že sa vyhýbali radarom početných mačiek a kocúrov, ktorí okupujú našu zdivočelú záhradu. Bolo to nevyhnutné, ako sa o malý okamih ukázalo.

“Pozri sa, čo to je?!?” vykríkla medzi dvoma šlukmi kávy manželka, “to mi tu liezlo pri nohe!” Pozerám a vidím čudo. Vidím zeleno-žlto-čierne zafarbenú tenisovú, nie, skôr nafúknutú pingpongovú loptičku, ako sa rozvážne valí z podstola smer osamelé kreslo. Tá neskutočná vec si to šinie s vedomím dôležitosti, celou tvárou vyžarujúc sebavedomie, spokojnosť, radosť. Pri pokuse vyškriabať sa na prvú priečku zahradního rebríka sa potkne ako človek, nenechá sa vyviesť z konceptu, vzápätí je na vrchole balvanu, imitácie Matterhornu, ktorá od nepamäti zdobí temný roh posedenia za hollywoodskou hojdačkou. Víťazne sa naparuje, odhaduje trasu severným smerom do nepriehľadných húštin plotu. “Hurá, ono to zvládlo tie dva metre, už to vie lietať!”

Odľahlo mi, možno ten človiečik prežije. Musel som sa celý deň smiať, keď som si spomenul na toho drobčeka, keď som ho neskôr znovu zbadal motať sa, v korunách rozbujnelej magnólie a rokmi vysokého japonského javora spúšťal po vetvách ako to robia všetky deti, teda asi aj vtáčie, po zábradlí schodísk. Unavený týmto telocvikom zastal, otvoril zobák a pozorný rodič podletel radar a čerstvý červík padol do zobáčika, zaslúžený doping.

Otvorím hubu a čakám, kedy budú tie známe “pečené holuby padať do huby”, ale na rozdiel od tej sýkorky sa nič nedeje...musí vstať a sám ísť!

very first

Perfektný dizajn vznikne väčšinou vždy pod rúškom nutnosti. 

V zobrazenom prípade nutnosti a nariadenia nosenia rúšok.

Dizajn sa vyznačuje nielen vysokou funkčnosťou a estetikou, ale hlavne trvanlivosťou. Kedykoľvek podľa intenzity využívania alebo najneskôr po pár mesiacoch je darkyňa rúška umývateľná ako i opakovateľne použiteľná, schopná opätovne bezzávadne naďalej fungovať k plnej spokojnosti užívateľa, čím uspokojí najvyššie požiadavky na trvácnosť drahých materiálov. Na požiadanie používateľa sú niektoré masky ozvučené, čím je ich zaručene dokonalá ochranná funkcia umocnená o fonetický zážitok, ktorým sa docieli zvukové spríjemnenie dlhého, často aj únavného, či prípadne nudného, času obligátneho nosenia a používania rúška. 

Nevýhodou je skutočnosť, že mobilita počas nosenia navrhnutých rúšok je čiastočne sťažená, nie však nemožná, zdatní jedinci aj to úspešne hravo zvládnu. Jedincom neschopným splniť tieto nároky, je vrelo odporúčané uchýliť sa s maskami do karantény.

Pobyt v quarantäne nemusí znamenať znehodnotenie pozitívneho výsledku...

Variácia zobrazená v tejto časti návodu nosenia rúšok zdôrazňuje, že principiálne niet rozdielu v spôsobe upevnenia, prípadne nasadenia jednotlivých rúšok. Efektivita zostáva rovnako účinná.

Všetky tu znázornené corona vírusy sú kreslené pravou rukou, ktorá ešte aj doteraz zotrváva - dúfajme len dočasne - v stave katatonickej strnulosti. 

Pozn. autora, Mr Lubie d‘Or:

Po odovzdaní textu do tlače ma upozornila vlastná manželka, že sa úlohy môžu poňať aj opačne. Vice versa. Môže sa jednať aj o darcu, pôvodná darkyňa preberie vďačne úlohu ochraňovanej osoby a rúško môže po menších technikých úpravách slúžiť bez rozdiel pohlavia.