Hniezdo, česky “hnízdo”, napríklad “čapí”. Čapí, čapí hnízdo, to znie aj slovensky dobre…hlavne ak to niekto s úsmevom rýchlo za sebou recituje! Čapí, čapí, čapí!
Toto hniezdo mám teraz doma, je plné hladných vtáčikov, hoci všade by boli koronavírusy....
Včera bol deň plný nebývalých zážitkov Tak sedíme na zahrade v žiariacom hrejivom slnku pekne v chládku. Stromy sa za tie roky rozrástli do džungle, do raja pre vtákov z celého okolia. Už predvčerom sa mi zdalo, že pri vstupe do domu počujem jemné pípanie, vzdialený tajomný morzeov aparát, priamo vľavo nad hlavou. Nie, ešte nepočujem hlasy, ani vnútorný hlas mi nič nehovorí, to je len ten reálny domček na našom dome, ktorý tam od nepamäti visí a ktorý, hoci nevyčistený za tie roky prenajímame zdarma vtákom, ktorý prejavia záujem. Kedysi tam zvykli pravideľne sa vracať škorci. Tohto roku som vídaval každé ráno usilovného staviteľa z rodu sýkoriek. Znášal material, vkĺzol okrúhlymi dverami do domčeku, bleskovo vyletel aby sa onedlho vrátil s novým materiálom. Čím dlhšie som ho pozoroval, tým jemnejší bol ten materiál, skutočná hodvábna výstelka, divil som sa, kam na to chodí.
So štvorcom času znášal už len vegetariánske i mäsové výrobky, ešte neskôr sa mi zdalo. panička sa pridala k zásobovej akcii. My ľudia, chvastaví, koruna ľudstva na zemi a vesmíre, nevieme na rozdiel od pána staviteľa sýkorku rozoznať, kto z nich - rovnako sfarbených - je samec a kto je samička. Oni to vedia, vraj majú o jednu tyčinku v oku viac než my a vidia to celkom zreteľne. Nepotrebujú primárne sexuálne elementy ako klenuté prsia, okrúhly zadok, vyduté vajcia - vajcia nosia decentne v bruchu! - , dlhé vlasy, široké ramená, tlsté brucho, tlstú peňaženku a podobná znaky potencie, ani sekundárne, ako napríklad pysky, aj bez botonu. Korektor mi navrhol opravu, namiesto botonu mi núkal betón. Tak ani hromadu betónu na svoju vilu nepotrebujú tie sýkorky. Stačil im ten prehnitý drevený domček, búdka, na našom prehnitom domčeku, chalúpke.
Včera teda morzeovka zosilnela natoľko, že som mal vážne obavy, ako ten prípadný dorast vylezie, ich dom je relatívne vysoko, ja potrebujem rebrík, ja ale nemám krídla. Aj nálety sýkoriek zosilneli a prelietavali - neviem, či zámerne - nezvykle nízko. Pochopil som neskôr, že sa vyhýbali radarom početných mačiek a kocúrov, ktorí okupujú našu zdivočelú záhradu. Bolo to nevyhnutné, ako sa o malý okamih ukázalo.
“Pozri sa, čo to je?!?” vykríkla medzi dvoma šlukmi kávy manželka, “to mi tu liezlo pri nohe!” Pozerám a vidím čudo. Vidím zeleno-žlto-čierne zafarbenú tenisovú, nie, skôr nafúknutú pingpongovú loptičku, ako sa rozvážne valí z podstola smer osamelé kreslo. Tá neskutočná vec si to šinie s vedomím dôležitosti, celou tvárou vyžarujúc sebavedomie, spokojnosť, radosť. Pri pokuse vyškriabať sa na prvú priečku zahradního rebríka sa potkne ako človek, nenechá sa vyviesť z konceptu, vzápätí je na vrchole balvanu, imitácie Matterhornu, ktorá od nepamäti zdobí temný roh posedenia za hollywoodskou hojdačkou. Víťazne sa naparuje, odhaduje trasu severným smerom do nepriehľadných húštin plotu. “Hurá, ono to zvládlo tie dva metre, už to vie lietať!”
Odľahlo mi, možno ten človiečik prežije. Musel som sa celý deň smiať, keď som si spomenul na toho drobčeka, keď som ho neskôr znovu zbadal motať sa, v korunách rozbujnelej magnólie a rokmi vysokého japonského javora spúšťal po vetvách ako to robia všetky deti, teda asi aj vtáčie, po zábradlí schodísk. Unavený týmto telocvikom zastal, otvoril zobák a pozorný rodič podletel radar a čerstvý červík padol do zobáčika, zaslúžený doping.
Otvorím hubu a čakám, kedy budú tie známe “pečené holuby padať do huby”, ale na rozdiel od tej sýkorky sa nič nedeje...musí vstať a sám ísť!
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen